Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR

(28.07.2011; Plus 7 dní; č. 31, s. 28 30; Hlaváč Michal)

Minister pôdohospodárstva Zsolt Simon tvrdí, že reťazce lobujú proti tabuliam hanby oveľa viac ako proti pokutám

Prvýkrát sa na čelo rezortu pôdohospodárstva postavil v roku 2002 ako 32 ročný, širšej verejnosti neznámy človek. O dva roky prišiel so systémom vysokých pokút za predaj pokazeného mäsa či potravín po lehote spotreby. Po posledných voľbách sa vrátil na čelo svojho bývalého rezortu. Osobne zverejňuje výsledky kontrol v obchodoch. Naposledy rozvíril hladinu nápadom na zavedenie tabúľ hanby, kde by museli obchodníci zverejňovať svoje prehrešky voči hygiene. S ministrom pôdohospodárstva ZSOLTOM SIMONOM (41) sa zhováral MICHAL HLAVÁČ.

* Ste obhajcom slovenských potravín a tvrdíte, že by sa ich podiel v obchodoch mal zvýšiť. Prečo?

Aby sme pomohli slovenskej ekonomike a nemali toľko nezamestnaných. Dnes dovážame obrovský objem tovaru, ktorý dokážeme vyprodukovať aj u nás. Keby sme sem nevozili potraviny za sedemsto miliónov eur, ale dopestovali si ich doma a dali na pult, nepotrebujeme dávať prácu španielskemu, čínskemu a poľskému farmárovi a platiť pritom nezamestnaného na Slovensku. Ale platili by sme slovenského zamestnanca a vylepšili by sme aj zahraničnoobchodnú bilanciu.

* Mnohí Slováci sa však v obchode pozerajú skôr na cenu ako na krajinu pôvodu.

Ale to, čo vieme doma vyprodukovať, musí vytvoriť domácu alternatívu. Zoberme si ako príklad kapustu   zlikvidovali sme ju, takmer ju nepestujeme a dovážame zo zahraničia. Vedeli by sme ju pritom dorobiť na Slovensku a za dnešné ceny, v konkurenčnom prostredí. Ale už nemáme domácu alternatívu.

* Ako je možné, že sa na trh nedostanú Slováci, hoci by vedeli dodávať aj lacnejšie výrobky?

Problém je v tom, že kým na Západe obchodné reťazce bojovali za to, aby dostali do svojich predajní produkty od tamojších farmárov, na Slovensku sme z reťazcov vytvorili modlu a pomaly sme do nich ľudí aj zvážali. Tie však v rámci svojej štruktúry dovážajú tovar z druhého konca Európy. A naši farmári napriek tomu, že produkujú často oveľa kvalitnejšie výrobky, majú problém na tento trh vstúpiť. Práve preto chceme, aby sa farmár do istej miery odnaučil produkovať veľký objem a začal ponúkať hotový výrobok zákazníkom. Len čo bude mať niekoľko desiatok svojich reštaurácií, ktoré bude zásobovať zemiakmi, mäsom, syrom, korbáčikmi, bude mať väčšiu stabilitu. Tieto reštaurácie už potom nebudú kupovať v obchodných reťazcoch zahraničné syry, mäsá či zeleninu, pretože budú mať istotu vlastného dodávateľa, ktorého dobre poznajú.

* Ako sú naše potraviny zastúpené na trhu?

Máme sotva päťdesiat percent slovenských výrobkov. Všade v európskych krajinách predstavuje domáca produkcia 70 až 80 percent a len zvyšných 20 percent je z dovozu. U nás je to polovica, ale niektoré obchodné reťazce majú maximálne šestnásť až dvadsať percent slovenských výrobkov.

* Prečo je pre obchodné reťazce výhodnejšie nakupovať v zahraničí? Je to problém cien, kvality alebo toho, že je tam výrobca alebo jeho produkt dotovaný lepšie ako u nás?

Zahraničné cenové relácie v Nemecku alebo vo Francúzsku sú úplne iné ako u nás. Ich prebytky sú tam lacné a často sa dostanú na naše pulty. Ale pýtam sa   keď sa naše paradajky predávajú v Holandsku alebo v Nemecku, prečo máme potrebu dovážať paradajky z Holandska alebo zo Španielska? Tam ich oberajú polozrelé a potom dozrievajú umelo. Nikdy nebudú mať tie isté kvalitatívne a chuťové parametre ako tie, ktoré boli ešte včera v skleníku na Slovensku a dnes ich máte na stole. Choďte sa pozrieť do reštaurácií, všade vám ponúkajú čerstvý argentínsky steak. Ale ako môže byť argentínsky steak čerstvý, keď len preprava sem trvá 48 hodín? Pritom zo Slovenska vyvážame živý hovädzí dobytok a naspäť dovážame spracované mäsové výrobky. Keď napríklad v Nemecku vypukla dioxínová kauza, naše bitúnky dovážali živé ošípané z Nemecka, spracovávali ich a predávali ako slovenskú klobásu. Je toto normálne?

* Ak sú však potraviny takým istým trhom ako všetko ostatné, ako to, že spotrebiteľ nehľadá kvalitnú dobrú slovenskú paradajku, ale uspokojí sa s polozrelou, dovezenou zo Španielska?

Je to politika obchodných reťazcov, ktoré na slovenský trh vstúpili tak húfne, že to v západnej Európe nemáte šancu vidieť. Povedzte mi, v ktorom rakúskom meste je predajňa Tesca? Choďte sa pozrieť do Anglicka. Nájdete tam Carrefour alebo Hypernovu? My tu máme všetko. V Bratislave je pomaly viac obchodných centier ako vo Viedni a každé s iným reťazcom. Na jednej strane je konkurencia dobrá, ale príliš veľký pretlak reťazcov má kontraproduktívne účinky   práve v tom, že priveľa dovážame zo zahraničia. Na Slovensku je málo distribučných skladov, z ktorých sú jednotlivé prevádzky zásobované. Keď do takého skladu dovezú španielske paradajky, budú ich distribuovať do troch krajín.

* Potom sa proti tomu nedá brániť.

Dá, ale musíme naučiť zákazníka, aby sa preorientoval a začal nakupovať priamo od farmára. Jednak odstránime medzičlánok, ktorý sa na tom priživuje, jednak zákazník dostane kvalitnejší tovar a z obchodov zmizne anonymita. Keď dnes prídete do najväčšieho obchodu, viete, od koho kupujete tovar, ako sa volá predavačka? Neviete. V malých obchodoch na dedinách miestnu predavačku každý pozná a keď raz ľuďom ponúkne niečo zlé, už do toho obchodu neprídu. Vzťah výrobca a zákazník by tu mal existovať.

* Hovoríte, že reštaurácie aj ľudí treba naučiť, aby si kupovali výrobky od slovenských dodávateľov. Lenže ako to v trhovom prostredí chcete urobiť?

Neustále treba pripomínať jednu skutočnosť. Zahraničný tovar, ktorý nájdete na pulte, môžu slovenské inšpekčné organizácie skontrolovať iba raz   v obchode. A buď tam stihnú prísť a skontrolovať ho, kým sa predá, alebo ho kúpite bez kontroly. Je technicky nemožné, aby sme prekontrolovali každý jeden výrobok, ktorý príde na Slovensko. Ale na to, čo sa vyrába na Slovensku, máme našich rastlinných i živočíšnych inšpektorov priamo na farmách, v mäsovýrobe, konzervárňach. A plus ich kontrolujeme aj v obchodoch. Čiže tovar vyrobený na Slovensku sme mali možnosť až trikrát skontrolovať.

* Vy osobne často zverejňujete výsledky kontroly potravín a nedostatky, ktoré sa našli pri skladovaní a predaji. Robíte to tak farbisto, že niekedy to pôsobí, akoby ste ľudí chceli odradiť od toho, aby chodili do obchodu. Tie výsledky pripomínajú historky o tom, čo všetko sa dostane napríklad do mäsových konzerv.

No kúpiť mäsovú konzervu, ktorá obsahuje "až" päť percent mäsa, nie je na Slovensku zriedkavé. Ale potom si treba položiť otázku, či je to ešte mäsový výrobok. Pretože keď máte chuť na párky, tak vedzte, že veľakrát kupujete sóju alebo múku, ale nie mäso. Výnimkou sú spišské párky, lebo tie máme v rámci Európskej únie ako chránené označenie pôvodu. Nie preto však prezentujem výsledky kontrol, ale preto, že je v nich príliš vysoké percento zistených nedostatkov. Napríklad v júni sme našli v obchodoch vyše päťsto druhov výrobkov, ktoré predávali po dátume spotreby. To je obrovská masa, ktorá naznačuje, že obchod vám chce predať aj ten posledný jogurt, ktorý je po dátume spotreby. Je to normálne? Podľa mňa nie. A každý výrobok po dátume spotreby môže byť zdrojom možnej nákazy alebo ochorenia.

* Nie je aj na zákazníkovi, aby si dátum spotreby v obchode skontroloval?

Nechcem vyvolávať vášne alebo nedorozumenia, ale myslím si, že potraviny sú už také drahé, že by sme za tie peniaze v obchode nemali mať možnosť kúpiť tovar po lehote spotreby. Absolútne ma rozčúli, keď prídem do obchodu a reťazec tam deklaruje, že ak nájdete tovar po lehote spotreby, dostanete euro. Čiže ak ho nájdete, dostanete euro, a ak nie, s prepáčením, môžete chodiť pravidelne na záchod. Keď si kúpite televízor a zistíte na ňom nedostatok, je vaším spotrebiteľským právom zobrať ho do obchodu a reklamovať. Keď si kúpite nakrájanú zabalenú salámu, doma roztrhnete obal a je pokazená, kde to môžete ísť reklamovať?  Alebo si to nevšimnete, zjete a máte zdravotné problémy. A najviac ma rozčúli obchod, ktorý povie   ja za to nemôžem, to môj dodávateľ dodal zlú potravinu. Ale kto tovar od neho kúpil, kto ho umiestnil na pult a umožnil, aby sa dostal k spotrebiteľovi? My do zákona jednoznačne dávame, že za tovar zodpovedá ten, kto ho predáva.

* Vy si myslíte, že obchodníci vedia, že dodávateľ so svojím tovarom podvádza?

Poviem vám konkrétny príklad. Dovážame vajíčka z Poľska, z farmy, ktorá má štyritisíc kusov hydiny. Dovezieme tristotisíc kusov vajec. To sa ešte možno s odretými ušami dá pripustiť. Ale o chvíľu vám povedia, že z tejto farmy dodajú ešte ďalší milión vajíčok. Každému je jasné, že neexistuje taká nosnica, čo znesie za deň päť alebo desať vajíčok. To znamená, že je to podvod. Keď to vidí náš inšpektor, musí to vidieť aj ten, čo to kupuje. Prečo to potom kúpi? Tovar je jasne neznámeho pôvodu a z môjho pohľadu je to falšovanie.

* Bavíme sa o kvalite slovenských a zahraničných výrobkov. Vy vidíte vo výsledkoch kontrol až taký diametrálny rozdiel? Lebo to vyzerá, ako keby každý slovenský výrobok mal byť automaticky dobrý a každý zahraničný automaticky zlý.

Takto by som to neformuloval, lebo aj pri slovenských výrobkoch sa nájdu nedostatky. Ťažko možno niekedy povedať, kto ich zapríčinil, pretože keď máte v obchode poruchu chladenia, pokazí sa každé mäso bez rozdielu, slovenské aj nemecké. Ale faktom zostáva, že oveľa viac nedostatkov zisťujeme pri výrobkoch dovážaných zo zahraničia.

* Stotožňujete sa napríklad s tým, čo hovoria hydinári? Že v zahraničí sú bežné praktiky, ako je napichávanie kuracích pŕs vodou, aby boli ťažšie?

Kurence sú osobitný prípad, lebo na Slovensku máme technológiu hlbokého mrazenia vzduchom. Poliaci chladia kuracie mäso vodou. Keď mäso máčate vo vode, pravdaže sa naň nalepí aj voda. Potom si kúpite kilo kuracieho mäsa a máte v tom 20 dekov vody.

* Vaša posledná iniciatíva dosť rozbúrila hladinu. Proti predaju tovaru po lehote spotreby chcete bojovať tabuľami hanby. Keď kontrola zistí, že obchod ponúka pokazené potraviny alebo tovar po lehote spotreby, bude musieť obchodník uviesť túto skutočnosť na informačnú tabuľu. Vážne si myslíte, že toto môže pomôcť?

Priznávam, že to nie je štandardný spôsob riešenia. Ale už som napríklad zažil, keď sme zavádzali vysoké pokuty za predaj pokazených potravín, že pokuty sa jednoducho nerealizovali. Obchod sa totiž nedá postihnúť okamžite. Zistíte nedostatok a uložíte pokutu tristotisíc eur obchodnému reťazcu, ktorý má zisk tri milióny eur. Ten si najme špičkových právnikov, ktorí to budú dobré dva roky ťahať po súdoch, a nakoniec sa rozhodne, že reťazec zaplatí 60 tisíc eur pokuty. A o dva roky oznámite, že reťazec XY predával pokazené mäso. Má to zmysel? Z hľadiska postihu áno, ale z hľadiska ohrozenia spotrebiteľa a prevencie proti ďalšiemu podobnému konaniu nie. Je evidentné, že finančnými postihmi vieme len ťažko odradiť reťazce od nekalých činností.

* Keď ich neodradila pokuta, ktorá im reálne odkrojí zo zisku, asi im ťažko uškodí nejaká deklarácia na tabuli.

Ale možno to bude na nich platiť, pretože reťazce proti tejto povinnosti verejného informovania vytvárajú oveľa väčší lobing, ako keď sme v roku 2004 zavádzali päťdesiatmiliónové pokuty. Lebo tlak verejnej mienky a zákazníka je na obchodníka asi najúčinnejší.

* Obchodníci argumentujú, že celé preverovanie sa bude musieť najskôr ukončiť, čím zase len natiahnu čas.

Sú veci, ktoré sú jednoducho neodškriepiteľné. Keď máte tovar po lehote spotreby alebo mäso, ktoré smrdí, je zelené, slizké a v rozklade, keď to máte odfotené, azda nikto nebude špekulovať, či to bolo, alebo nie. Informovať o tejto skutočnosti by musel obchodník okamžite. Príde kontrola, nájde jogurt po lehote spotreby, spíše záznam a dá sa to hneď na tabuľu. Ale keď príde kontrola a nič nezistí, nech tam dajú pre mňa za mňa usmievajúceho sa smajlíka, že kontrola nič nenašla. Potom tabuľa nebude slúžiť ako negatívna, ale ako pozitívna reklama. Pozrite sa do USA   majú tam reštaurácie označené zelenou, oranžovou a červenou. Keby sme chceli zaviesť takýto systém, pri viac ako dvadsať percentách nedostatkoch by sme asi na každom obchode mali červenú tabuľu. Preto ukážme radšej najväčšie nedostatky   keď niekto predáva potraviny po lehote spotreby, má v regáloch tovar, na ktorom si zmeny farby či pachu všimne aj zákazník, keď mu po obchode behajú hlodavce. Za tieto nedostatky potom, pravdaže, zaplatí, ale to sa už vybaví v správnom konaní.

* Hovoríte, že cítite oveľa väčší tlak reťazcov, ako keď sa zavádzali pokuty. Ale keď sa človek pozrie na výsledky, ktoré zverejňujete, tak sú v tom azda všetky reťazce bez výnimky, kontroly nájdu nedostatky skoro všade. A ľudia niekam musia ísť nakupovať.

Tu ide o zlyhanie celého systému, na ktorom reťazce fungujú. Obchodné reťazce vždy vyhlásia, že my za nič nemôžeme, bolo to zlyhanie ľudského faktora. Keď predávajú pokazené mäso, to je pre zmenu problém dodávateľa. Za čo teda zodpovedá obchod? On má len právo na zisk? Kde je tu rovnocenná pozícia každého účastníka systému?

* Aké opatrenia ešte navrhujete okrem tabúľ hanby?

Všade na Západe majú v regáli vyhradené miesto na potraviny, ktorým sa končí spotreba. Chceme, aby tam obchodníci presunuli tovar, ktorý má trvanlivosť viac ako štyri dni a ktorému sa lehota spotreby končí o menej ako 48 hodín. Takisto zavádzame povinnosť, že to, čo obchod nepredá, už nesmie vrátiť dodávateľovi, ale musí zabezpečiť jeho fyzickú likvidáciu. Preto, aby sa vám nestalo, že mäso po lehote spotreby obchod vráti dodávateľovi. Čo ten spraví? Dá ho do kafilérie? Alebo ho umyje, oreže, spracuje, namarinuje a vráti do obchodu? Nechceme mať v potravinovom reťazci takýto spätný chod.

* Obchodníci vám budú vyčítať, že tieto opatrenia im zdvihnú náklady.

Samozrejme, to hovoria pri každom navrhovanom riešení. Ale pozrite sa na ich hospodárske výsledky za krízové roky 2008 a 2009. Oni mali krízu? Ich výsledok ukazuje na stratu? Keď si chcú udržať zákazníkov, nech im ponúkajú kvalitu.

* Váš návrh na tabule hanby vládou neprešiel, napriek tomu ho chcete na jeseň predložiť v parlamente. Myslíte si, že tam prejde?

Je tu požiadavka od občanov, aby sme problém vyriešili. Veľká časť poslancov v Národnej rade je tejto myšlienke naklonená.